Každý z nás má zoznam vecí, ktoré by chcel urobiť alebo podniknúť počas svojho života. Niekto si chce vyskúšať zoskok padákom alebo skúsiť bungee jumping. Iný má zoznam kníh, ktoré by chcel prečítať, miesta, ktoré by rád videl, zoznam krajín, ktoré by chcel precestovať a podobne. Takýto zoznam si väčšinou nosíme v hlave, hoci sú i takí, čo si ho zhmotnia na papieri alebo v elektronickej podobe v počítači. Či je to už tak alebo onak, taký zoznam symbolizuje našu túžbu a predstavuje istý cieľ. Bez cieľov by bol náš život bezcieľny a celkom určite nezaujímavý. Väčšinou berieme takéto naše ciele s rezervou a skoro vždy ich niečím podmieňujeme. Napríklad „Keď vyhrám lotto, precestujem svet,“ alebo „Keď nazbieram dosť odvahy, pôjdem si skúsiť zoskok padákom.“ Aj ja som mal takýto zoznam a jednu položku som si z neho nedávno odškrtol.

Amerika na zozname

Môj podmienený cieľ znel asi takto: „Keď bude príležitosť, trochu peňazí a čas, precestujem Ameriku autom z východu na západ. Šanci, že sa to naozaj niekedy splní som dával päťdesiat percent. No raz predsa len prišiel deň, keď boli hviezdy naozaj priaznivo rozmiestnené a zahrali mi do karát. Príležitosťou bola pracovná ponuka vo Vancouvri na západe Kanady a ja som sa aj so svojim autom práve nachádzal na východe krajiny, v Toronte. Trochu peňazí som mal už dlhšie vyčlenených na takúto cestu, čakali už len na tú správnu chvíľu. Čas som mal trochu v rezerve, lebo moja nová práca mala začať až o tri týždne. Všetko bolo teda správne nastavené, stačilo len začať plánovať.

Dve alternatívy jednej cesty

Ako to pri takýchto plánoch zvyčajne býva, komplikujú ich rôzne alternatívy, ktoré náš plán modifikujú. Niekedy až do takej miery, že sa nevieme rozhodnúť, čo je pre nás lepšie. Ja som sa napríklad nevedel rozhodnúť, či sa vybrať z východu na západ cez Kanadu alebo cez USA. Rozprával som sa s viacerými svetaskúsenými priateľmi, až som si z dvoch alternatív vybral tú americkú. Moji roduverní kanadskí priatelia neboli týmto rozhodnutím vôbec nadšení. Kanadské národovectvo sa totiž často spája s antiamerikanizmom a v ich videní som svojim rozhodnutím vlastne podporil Ameriku a jej ekonomiku tým, že som mal po ceste spať v amerických hoteloch, kupovať si americké jedlo a benzín, platiť mýto na amerických cestách a mostoch. Môj austrálsky priateľ, Jerome, mi radil, aby som na cestu cez Kanadu úplne zabudol. Jeho argumenty boli jasné: benzín lacnejší o tridsať percent, lepšie americké diaľnice, lacnejšie hotely a údajne aj príjemnejší ľudia. Aby som nezabudol pripomenúť, Jerome je americký vlastenec – externista, lebo tam nebýva, hoci by chcel a všetko južne od kanadskej hranice je podľa neho výborné.

Diaľnica číslo 90 alebo Trans Canada Highway?

Moja kanadská známa, Joy, naopak, argumentovala v prospech kanadskej cesty. Vraj sú u nás rovnako kvalitné a rýchle cesty. Pridala sa aj autoritatívna kolegyňa, Cecília, tiež kanadská vlastenka, narodená v Peru hispánskym rodičom. Cecília s tetovaním na rukách a kto vie, kde všade ešte, takisto tvrdila, že cez Kanadu vedie fakt dobrá diaľnica Trans Canada Highway. Na jej rady sa však spoliehať nedalo, lebo jej zemepisné znalosti sú na úrovni slovenského druháka na základnej škole a tak zvíťazila americká alternatíva cesty z kanadského Ontária cez Michigan, Indianu, Illinois, Wisconsin, Minnesotu, Južnú Dakotu, Wyoming, Montanu, Idaho, Washington s cieľom vo Vancouvri v Britskej Kolumbii po diaľnici číslo 90.

Primrznutý v Manitobe

Plán bol teda načrtnutý, začala pre mňa veľmi nepopulárna fáza – balenie. Bol práve koniec marca a tak som sa musel pripraviť aj na možnosť, že ma po ceste niekde zaveje a ja budem musieť nejakú tú noc prespať v aute. To znamenalo mať po ruke pohotovostný balíček obsahujúci konzervy, pečivo, zápalky, malý plynový varič, teplý spacák i niečo ostré na zahriatie aspoň na dva dni. Môj kamarát, Jozef, bývalý kanadský kamionista ma varoval, aby som takú prípravu nepodceňoval. Vraj jeden jeho kolega z brandže musel raz na jar pre silný dážď so snehom odstaviť v Manitobe svoj kamión popri ceste a prenocovať v ňom. Keď sa ráno zobudil, celý nákladiak bol zvonku obalený a doslova zaliaty v ľade. Nešťastníkovi sa nejako podarilo otvoriť bočné okienko a prebiť na jednom mieste ľad, aby sa vo vnútri nezadusil. Tak potom už len čakal na pomoc. Zima na prériách sa vie pekne vyzúriť. Teploty niekedy klesajú aj pod mínus štyridsať stupňov Celzia a silný vietor zafúka cesty snehom za veľmi krátky čas.

Prípravy na cestu

Do auta som nabalil aj nový televízor s veľkoplošnou obrazovkou, reproduktory so subwooferom, perinu, bežky, dva laptopy, monitor, kufre s oblečením a počítač. Keď bolo všetko zbalené do prasknutia, rozlúčil som sa s Torontom a vydal sa diaľnicou číslo 401 cez juhozápadné Ontário smerom na mesto Windsor, ktorého americký súdruh na druhej strane hranice sa volá Detroit. Bolo neskoré poobedie, takmer tma a k tomu začalo husto snežiť. Nezačínalo to najlepšie. Moja predstava počasia bola jasná hviezdnatá obloha, dobrá viditeľnosť a bezvetrie.

Po ceste do Windsoru som ešte na ceste kúpil dve bandasky s benzínom ako rezervu pre prípad zatvorenej pumpy niekde na ceste. Snažil som sa zohnať aj snehové reťaze. Pumpár mi povedal, že v Ontáriu je ich používanie zakázané a tak ich nepredávajú. Ľudia by vraj s nimi veľmi ničili cesty a štát by nestačil opravovať.

Teroristi nevozia periny

Po prenocovaní vo Windsore som ráno vyrazil cez kanadsko-americkú hranicu. Jej prechod mi dnes pripomína časy, keď sme s rodičmi za hlbokého socializmu prechádzali maďarsko-československé hranice. Rovnaká strohosť úradníkov, rovnako podozrievavé otázky. Trochu som sa obával, či americkým colníkom nebude prekážať moje auto plne naložené vecami. Neprekážalo. Keď som na požiadanie pohraničníka otvoril zadné okno a takmer z neho vyskočila perina, pustil ma do slobodného amerického sveta bez ďalších otázok. Perina v aute znamená, že ste úplne neškodný. Veď ktorý terorista by so sebou vláčil perinu? Bol by to veľmi smiešny terorista. Rovnako smiešny ako zlodeji z filmu „Sám doma.“

V meste duchov

Cestou cez Detroit začala moja GPS navigácia začala protestovať. Vybočil som z diaľnice podľa pokynov elektronického hlasu a zrazu som sa ocitol niekde medzi malými domčekmi sociálnych bytov na okraji Detroitu. Nebola to práve najšťastnejšia situácia, keď zoberieme do úvahy chýry o detroitskej kriminalite a chátrajúcich štvrtiach pripomínajúcich mestá duchov. Našťastie ma pani z navigácie dostala naspäť na správnu cestu a tak som mohol pokojne pokračovať až do mojej zastávky niekde v Michigane, kde som s naobedoval a opäť skúsil kúpiť snehové reťaze. Márne. Ani v Michigane sa nepredávajú z rovnakých dôvodov ako v Ontáriu. Predavač ma však potešil svojou radou, že to mám skúsiť niekde v západnejších štátoch, napríklad v Južnej Dakote.

Časový posun

Počasie sa počas mojej jazdy cez Michigan, Indianu a Illinois menilo zo snehu na dážď a naopak. Až v Chicagu sa umúdrilo a začalo svietiť slnko. Trčal som v poobedňajšej zápche a stratil skoro dve hodiny z môjho pôvodného plánu. Cesta z Toronta do Vancouvru je dlhá asi 4400 kilometrov. Naplánoval som si prejazdiť priemerne 800 kilometrov denne v priebehu šiestich dní.

Cross 1_

Druhý deň mojej cesty cez USA ukončila noc a únava. Keď prišli prvé mikrospánky, vedel som, že musím niekde prenocovať. Predo mnou sa zrazu z tmy vynoril motel Best Western v dedine Mauston vo Wisconsine. Prišiel som na recepciu a zaplatil za izbu. Našťastie mali ešte voľné. Recepčná mi povedala, že súčasťou motela je aj reštaurácia, ktorá zatvára o desiatej večer. Pozrel som sa na hodinky. Ukazovali pol jedenástej. „Tak to nemám šťastie,“ povedal som recepčnej. Ona mi na to: „Však je len pol desiatej.“ Dovtípil som sa, že som si neprestavil čas na hodinkách o hodinu dozadu kvôli časovému posunu.

Večer s flekatou kravou

Reštaurácia hotela bola zariadená na gazdovský štýl. Na stenách viseli čiernobiele fotografie z amerických národných parkov. Sadol som si pod Yosemitský. Na večeru som si objednal teľaciu pečeň s pečenými zemiakmi a miestne pivo – flekatá krava – Spotted Cow. „Keď piješ flekatú kravu, je to neklamný znak, že sa nachádzaš vo Wisconsine,“ tak hovoril jeden môj kamarát.

Cross 2_

Modrá zem a Missouri v Chamberlaine

Ďalší deň mojej cesty prebiehal hladko cez prérie Wisconsinu, Minnesoty a Južnej Dakoty. Nastavil som tempomat na 75 míľ za hodinu a držal volant stále rovno, lebo cesta išla priamočiaro a strácala sa v diaľke niekde v neviditeľne. Cítil som, ako sa vietor opiera do bokov auta a len som dúfal, nech sa veľmi nezhorší počasie. Prérijnaté široké roviny spôsobovali, že sa mraky zdali akési obrovské a krásne. V Minnesote som sa zastavil na obed vo fastfoode McDonalds v meste Blue Earth, v preklade „modrá zem.“

Cross 3_

Pokračoval som cez Južnú Dakotu prechádzajúc cez Siouxove vodopády. Na noc som zakotvil v moteli Best Western v dedine Chamberlain na brehu rieky Missouri. V Chamberlaine prevládajú indiáni a tí aj prevádzkujú neveľký motel. Príroda je tam veľmi pekná. Je to mierne kopcovitý kraj s neúrodnou kamenistou pôdou.

Cross 4_

Mt. Rushmore kontra Crazy Horse

Chamberlain leží pár kilometrov mimo hlavnej medzištátnej diaľnice číslo 90, po ktorej som jazdil celých päť dní. Ráno som sa na ňu vrátil potom, ako som natankoval. Na pumpe predávali suveníry s motívmi hláv amerických prezidentov vysekaných do skaly na hore Mt. Rushmore.

Mojou ďalšou zastávkou bolo mesto Rapid City, ktoré je od Mt. Rushmoru vzdialené niekoľko kilometrov. Hlavy prezidentov Washingtona, Jeffersona, Roosevelta a Lincolna dal vysekať do skál americký sochár Gutzon Borglum. V roku 1939 bol projekt hotový. Keď som sa k monumentu blížil, môjmu autu to dalo zabrať. Z diaľky sa nezdal obrovský, keď som však prišiel bližšie, hlavy prezidentov sa javili veľmi impozantné. Monument má pre Američanov podobný význam ako mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle pre Slovákov. Išiel som sa pozrieť aj na indiánsky monument Crazy Horse. Projekt bol reakciou indiánov na monument prezidentov. Aj oni chceli dokázať, že sú schopní vytvoriť rovnako hrdý a impozantný symbol a tak si vybrali slávneho náčelníka, Crazy Horsa, z kmeňa Oglala Lakota. Jeho hlavu začali vysekávať do skaly, ale nakoniec dielo úplne nedokončili. Bohužiaľ sa počasie v ten deň natoľko zhoršilo, že keď som prišiel k indiánskemu monumentu, v hmle som nevidel úplne nič.

Cross 5_

V Gillette s Gillette

V Rapid City som mal šťastie. Podarilo sa mi konečne kúpiť snehové reťaze. Prérie po ceste postupne vystriedali kopce a ja som potreboval byť pripravený na prejazd cez Skalnaté hory – Rocky Mountains. Vyskúšal som reťaze „nasucho“ na parkovisku, aby som ich v prípade potreby vedel rýchlo po ceste použiť. Keďže som niekoľko hodín strávil pri monumentoch, nezostal mi čas na dlhšiu jazdu. Pomaly sa začalo stmievať a ja som zastavil na noc v hoteli v meste Gillette v štáte Wyoming. Názov mesta Gilette mi pripomenul, že by som sa už mal oprášiť svoje holiace potreby, zhodou okolností tiež Gilette, k čomu som sa ráno aj podujal. Na večeru som zašiel do miestnej čínskej reštaurácie.

Cross 6_

Skalnaté hory a Yellowstone

Na ďalší deň som sa prebudil do bieleho rána. Všetko bolo pokryté jedným z posledných snehov v sezóne. Posledné stovky míľ som prechádzal cez Skalnaté hory v štátoch Wyoming a Montana. Trochu ma mrzelo, že som už nemal čas zastaviť sa v národnom parku Yellowstone cestou cez Wyoming. Nakoniec to bolo aj dobre, lebo podľa informácií na internete tam zúrili veľmi zlé poveternostné podmienky so snehovou búrkou.

Daždivý Washington

V predposledný deň svojej cesty som prenocoval v Montane v krásnom prostredí v meste Butte, obklopený horami. Cestou z Montany do štátu Washington ma prekvapil dážď, čo je pre Washington celkom bežné. Je to totiž najdaždivejší štát v USA.

Cross 7_

Vitajte opäť v Kanade

Posledný deň som vyrazil zo Seattlu, kde som prespal a nechal som si len 230 kilometrov na záver. Prechod cez americko-kanadskú hranicu prebehol opäť bez problémov a Vancouver v provincii Britská Kolumbia ma privítal rozkvitnutými čerešňami. Po 4400 kilometroch a siedmych dňoch pekné privítanie.

Cross 8_

A čo dodať na záver? Moja cesta z východu na západ cez americký kontinent prebehla hladko. Dokonca ani snehové reťaze som nepotreboval a doteraz ich nosím v aute v úplne neporušenom stave. Sú pripravené na nejakú ďalšiu cestu. Možno tentoraz na cestu cez Kanadu, aby boli i moji kanadskí priatelia spokojní. Určite to bude zaujímavé.

© HANDZAK.COM

Ak máte záujem publikovať túto alebo iné reportáže zo stránky HANDZAK.COM, prosíme, kontaktujte nás.

Všetok obsah na stránke HANDZAK.COM je chránený autorskými právami. Žiadna tu publikovaná informácia nesmie byť použitá, v úplnom alebo čiastočnom znení, bez výslovného písomného súhlasu HANDZAK.COM.